Voices

21. června 2014 v 21:36 | Eye in tea with fish'n'chips |  Personal Universe
Ani neviem ako som sa k tejto myšlienke dostala, no čo už....

Aké je to asi byť psychopatom, šialencom, cvokom.. čo počuje v hlave hlasy a tie mu šepkajú veci, ktoré robí aj keď nechce?




Leon sedel v metre a sledoval hŕstku ľudí okolo. 23:10. Čas bol vysvietený na tabuľke ohlasujúcej ďalšiu zastávku. Svetlo vo vozni zablikalo a Leonom trhlo. Zas počul tie hlasy.

Pozri na tú starenku tam. Odkiaľ sa asi vracia ? Z nemocnice? Nebude už dlho žiť, aj tak umrie, rok, dva, neostáva jej veľa času. Tak jej to UĽAHČI!

Leon sa prudko nadýchol a vstal. Nikto mu nevenoval pozornosť. Postavil sa k dverám a potom pozrel na starenku, ktorá vyzerala unavene.
"Dlhý deň?" opýtal sa s úsmevom a starena naňho pozrela s povzdychom a prikývla.
"No chvalabohu som čoskoro doma," odvetila potichu a zadívala sa zas do okna pred ňou.
"Kde vystupujete?" vyšlo z Leona drzo a chladne. Starenka sa naňho pomaly pozrela a chvíľu mlčala.
"Zastávka pred konečnou."
"Aj ja."
Leon si povzdychol a natiahol sa.

Počkaj. Ostatný vystúpia na námesti, sú to mladí ľudia, isto bývajú v centre.

Leon pozeral do tmy za sklom dverí. Hlasy sa mu točili v hlave a šepkali mu mená ľudí, ktorým už ublížil. Triasol sa a kusal si do pery. Nevedel proti tomu nič robiť. Keď chcel ísť k psychiatrovi hlasy kričali a on nepočul nič naokolo. Tak to vždy otočil a cestou domov vždy niekoho v uličke napadol. Zvyčajne ženu, a potom ju znásilnil.

Vŕzganie bŕzd, námestie. Zvyšní dvaja mladí ľudia vystúpili. Ostal len Leon a starenka. Voz sa pohol vpred a Leon sa zakymácal. Starenka naňho neisto pozrela.
"Je vám niečo, mladý pán?"
"Nie, kdeže, to vám," odvetil Leon a zavrel oči. Prudko dýchal. Starenka vstala, no on ju pritisol späť k sedadlu a rukou jej zakryl ústa. Pritisol si prst k perám a naznačil jej aby zmĺkla. Cítil ako jej bije srdce. Aj jemu búšilo. Pozrel na jej šatku zaviazanú okolo krku.

Áno. Uškrť ju, to je výborný nápad. Pľúca má zničené fajčením, tak nech za to pyká.

Starena pocítila jeho chladné prsty rozväzujúce šatku a po chvíli cítila ako ju šatka škrtí a ona prestáva dýchať. Nevydala ani hláska, až keď už sa jej zatmelo pred očami čosi šepla.
"To nič," povedala. Leon vypúlil oči, no bolo neskoro. Starenka umrela jeho rukou. To nič. Bežalo mu to v hlave ako pokazená platňa. Čo tým myslela? Vedela o hlasoch? Možno. Aj hlasy sa zľakli. Boli ticho. Brzdy. Zastávka. Vybehol von a nadýchol sa nočného vzduchu stanice metra. Hlasy boli preč. No na ako dlho? Vytiahol mobil. Bola polnoc. Našiel číslo na psychiatra, ktorého toľkokrát išiel navštíviť, no nikdy sa k nemu nedostal. Chcel využiť mlčanie hlasov. Vytočil jeho číslo, no nikto nezdvíhal.

Čo to robíš Leon? Nieee, to nie je správne!

Leon sa roztriasol, no neskladal.
"Dr. Cloud, ako vám pomôžem?"
"Ja-oni. Pomoc. Hluk," vyhŕkol Leon.
"Ako sa voláš?" doktor znel znepokojene.
"Le.on..."
"Výborne, Leon. Teraz si so mnou. Povedz mi kde si, som v meste, možno som blízko teba."
"Metro. Zastávka za Vodným Námestím," vyhŕkol Leon a udieral si hlavu o reklamný stĺp. Hlasy v jeho hlave vykrikovali a on prestával počuť okolie.
"Som na námestí, budem u teba o pár minút. Počúvaj ma Leon, sústreď sa na mňa. Čo sa ti stalo, to mi nehovor, nemusíš na nič myslieť. Predstav si ako vyzerám, videl si ma? Možno áno, keď si si písal do mobilu moje číslo, hm?"
"Ne.nevidel. Ste mladý. Chu-d-d-dý. A..." Leon sa odmlčal, hlasy prehlušili jeho myšlienky.
"Pokračuj. Zatiaľ ti to ide, trafil si sa. Leon? Počuješ ma? Vkľude vykríkni."
"Máte. Vlasy. Blond?" Leon stíchol, hlasy znova kričali. Vykríkol až ho zabolelo hrdlo. Bezdomovec na lavičke sa strhol a začal naňho nadávať do dievčať čo vrieskajú ako kurvy. Leon sa pozrel na schody, kde ktosi stál.
"Leon!" hnedovlasý chlapík k nemu pribehol a objal ho, "už je dobre, Leon, už som tu. Dám ti niečo, čo ťa upokojí. Budeš sa cítiť akoby si spal, no čoskoro ti bude dobre, pomôžem ti."

Leon už len pocítil pichnutie v krku. Zobudil sa na príjemne mäkkom mieste s bolesťou hlavy. Chytil si čelo, mal na ňom obväz. Keď sa posadil uvidel sa v zrkadle na druhej strane miestnosti. Vyzeral hrozne, naposledy sa videl v zrkadle pred mesiacom, keď... Myšlienky mu zablúdili k noci, keď v klube zbalil dievča a išiel k nej domov, znásilnil ju a díval sa na svoj odraz v zrkadle. Vtedy mal ešte byt a peniaze, bol oholený a upravený. Teraz vyzeral viac, než na dvadsať. V dverách sa objavil muž.
"Ahoj Leon. Som doktor Cloud, no vkľude mi hovor len Cloud. Pamätáš sa čo sa stalo včera v noci?"
"Metro. Babka. Hlasy. Ticho. Vy." Leon prikývol a povzdychol si. Hlasy mu v hlave ticho šepkali, akoby ešte spali.
"Hlasy? Porozprávaš mi o nich pri raňajkách?"
"Sú v mojej hlave. Hovoria mi zlé veci, ak neposlúchnem kričia. Aj keď som vám volal kričali. No predtým stíchli. Tá babka..."
"To nič. Nehovor mi o nej."
"Nie. Ona. Ja-... povedala mi to nič. Potom čo som ju zabil. Hlasy mi to prikázali. No po jej slovách... ticho." Cloud sa znepokojene zamračil a prikývol. Potom sa usmial.
"Si určite hladný, poď. Dám ti niečo, čo tie hlasy možno zaženie. A neskôr... naučím ťa ako ich odohnať." Leon sa postavil a vykročil do kuchyne za doktorom. Mal pekný veľký byt.

X X X

"Čo hovoríme hlasom každé ráno?" Cloud s týmto budil Leona už mesiac.
"Ste nič. Ja som Leon a vy ma poslúchnete. Odíďte," zopakoval Leon po mnohý krát. Cloud vyzeral spokojne. A Leon bol spokojný tiež. Hlasy počul málokedy. Občas sa v noci zobudil, keď ich počul hovoriť jeho meno. Vtedy povedal tú vetu úplne nahlas a s istotou a hlasy zmizli. Najprv to nešlo, hlasy sa vracali. No neskôr svojim slovám uveril, bol istý a hlasy mizli.
"Dlžím vám toho veľa," povedal Leon hanblivo.
"Peniaze? Nie. Môj otec bol psychiater a pýtal od pacientov mnoho peňazí. Ja som po ňom zdedil jeho majetok a mám peňazí veľa. Prijímam ich od bohatých pacientov a sponzorov, no od ľudí ako ty prijmem len poďakovanie a kladný výsledok mojej liečby. A zatiaľ som od teba dostal každý deň oboje. Tento mesiac so mnou pôjdeš a nájdeme ti školu. Nemám deti, no chcem mať následovníka v mojej práci. A tým budeš ty, Leon. Prešiel si si peklom a pochopíš každého pacienta. S dobrým vzdelaním budeš výborný psychiater."

Leon sa usmial a ďakovne doktora objal. Cítil čosi čo nikdy, nádej na budúcnosť. A to ho napĺňalo radosťou a istotou, ktorá zahnala hlasy preč.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama