Kapitola #3

11. dubna 2014 v 19:07 | Eye in tea with fish'n'chips |  Book
Kapitola III
Trochu iná krajina


Ďaleko od strednej školy aj od mesta a štátu v ktorom bola, ďaleko od ľudí, na mieste kdesi uprostred púšte sa vzduch zvláštne stáčal a vytváral vír, ktorý odháňal všetky živé duše od miesta v jeho strede. Bola tam brána vedúca do iných svetov, o ktorých ľudia len rozprávajú príbehy, alebo o nich vôbec nevedia. No brána viedla najprv na miesto medzi svetmi, nazvané podľa jeho polohy, Medzisvet, v ktorom čas vždy stál. Bolo to tmavé mestečko, ktorého obyvatelia boli zvyčajne ťažko zranení trestanci vyhnaní navždy trpieť. Ak sa tam niekto porezal a nemal liečivé schopnosti, ranu mal navždy, mohol krvácať a nezomrel. No v Medzisvete sa už dlhé roky na jeho konci ozývali tlmené výkriky a vzlyky a naštvané vrčanie. Ozývalo sa to z jaskyne, do ktorej sa každý rozumný človek bál vstúpiť. Za tmavou uličkou v jaskyni bol strmý zráz vedúci do útrob jaskyne. Tam dole, úplne na chladnom dne sedel Destrian spútaný v malej miestnosti, do ktorej mu prúdilo svetlo z dlhého otvoru, čohosi ako vetracia šachta, vedúceho na povrch Medzisveta. Krídla mal pritiahnuté k chrbtu, akoby sa mu naň nalepili. Pôvodná belosť pierok bola teraz zmáčaná krvou. Keď započul kroky ozývajúce sa už zdiaľky, napol svaly na celom tele a krídla, ktoré kedysi pri nebezpečenstve vymrštil do vzduchu, teraz pritiahol bližšie k telu. Trvalo mu dlho, kým sa naučil krídla napínať do opačného smeru, no aspoň ho krídla, ktoré boli pevnejšie ako kvalitný meč chránili pred ranami bičom a pochodňami horiacimi štipľavým plameňom. Do malej miestnosti vošli mohutné osoby. Aj v prítmi bolo vidno na bezvlasej hlave jednej z postavy dva hrbolce, pôvodné rohy, ktoré sa pri súbojoch časom otupili. Druhá postava mala rohy dokonalé ostré, dlhý chvost, s koncom ostrým ako čepeľ noža, ťahal po podlahe a vytváral tam chladný nepríjemný zvuk, škrípania ostria o kameň. Destrian napol svaly ešte väčšmi. "Priniesol som ti večeru, bastard," ozval sa plechovým hlasom malus s tupými rohami. Malusovia boli odjakživa nepriateľmi anjelov. Počas vojny, ktorú rozpútali uniesli Destriana a chceli od neho získať najväčšie tajomstvá ríše anjelov. "Aj tak ťa už považujú za zradcu, môžeš to pokojne vyklopiť," povedal Alorem, jeden z najvernejších vojakov vodcu malusov, stojaci vo dverách. V kostnatej tmavej ruke zvieral pevne luk, cez plece mal prehodený tulec s horiacimi šípmi. Keď to Destrian zbadal, unavene pozrel do zeme. Vždy na ňom striedali horiaci bič, horiace šípy, alebo ho jednoducho podpaľovali pochodňou. Po tých rokoch už mu chrbát znecitlivel, tak zmenili miesto mučenia na brucho. Aloremov podriadený , ktorý anjelovi nosil jedlo, sa uškrnul, jeho tmavá zjazvená tvár vyzerala hroznejšie než predtým. Schmatol surovo Destriana za ruky a reťaze, ktorými mal spútané ruky, zavesil na hák visiaci zo stropu. Ostrý pazúr zaryl Destrianovi do kože a škrekľavo sa zasmial. "Cítiš to, anjelik, cítiš tú bolesť?" zavrčal po ňom. "Fom, nechaj ho, toto je moja práca," zahriakol svojho podriadeného Alorem a podišiel k Destrianovi. Ten zdvihol hlavu a pozrel malusovi rovno do jeho čiernych, prázdnych očí a otvoril ústa pripravený vzdorovať. Chvost zasvišťal vzduchom a Destrian tlmene zamrmlal od bolesti, ako mu ostrie chvosta preťalo kožu na líci. Alorem sa zlovestne uškrnul so slovami: "Teraz rozprávam ja, ty dostaneš šancu neskôr. Takže..." Nasal do pľúc vzduch a jeho zjazvená tmavá koža na hrudi sa napla, a keď znovu vydýchol, koža sa uvoľnila, no stále bola napnutá. "Ako sa dostaneme do tvojej ríše?" prekvapil Destriana otázkou. Zvyčajne sa pýtal na malé informácie. Destrian sa usmial až odhalil rad bielych zubov. "Takýmto spôsobom nie," odsekol pokojným hlasom. Alorem urobil krok dozadu. "Ako myslíš," zasyčal po anjelovi a vytiahol z tulca horiaci šíp. Napol tetivu a vystrelil k Destrianovi, ktorý napol svaly na bruchu. Šíp sa zabodol do napnutého mäsa, akoby vletel do dreva. Z Destriana sa vydral bolestný krik. Nasledovalo ďalších päť šípov. Po poslednom šípe už ledva stál a nadával v neznámom jazyku. Jeho krik sa ešte stále ozýval v útrobách jaskyne. Bolo ho počuť až na povrch Medzisveta, doknca ho mohol začuť aj niekto kto stál pri víre chrániacom bránu do iných svetov, no musel by načúvať veľmi pozorne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama