Poviedka do školy

31. března 2014 v 21:06 | Eye in tea with fish'n'chips
Náhodou píšem do školy poviedku sčasti na túto tému...



Doktor Yaxen zmeravel. Ako každý večer, aj teraz si sadol k notebooku a pozeral si online večerné noviny. Na úvodnej stránke svietilo niekoľko nových červených nadpisov. No potom mu zrak klesol k titulku Liečebný ústav na kraji mesta zhorel. Nezaujímali ho podrobnosti, aspoň nie nateraz. Natiahol sa k mobilu a prudko vstal. Nekonečná minúta ticha prerušovaná mobilným zvukom vytáčania čísla mu zvierala žalúdok.
"Doktorka Sabonová!" vykríkol keď sa ozval zvuk prijatia hovoru.
"Je mi ľúto, no doktorka Sabonová bola odvezená do nemocnice s vážnymi popáleniami celého tela. Tu je strážnik, viete, Ben. Chcela aby som mal mobil pri sebe keby niekto volal. Nemáte sa strachovať," odvetil sa hrubý hlas.
Yaxen klesol do kresla a pozeral do prázdna. Dlho mlčal, mobil v zovretí ruky stále pri uchu.
"Doktor Yaxen?"
"Prepáčte, som tu. Chcela odkázať niečo konkrétne mne? Niečo ohľadom pacienta Leona?"
"Áno, dobre že hovoríte, v tom šoku som na to zabudol. Vlastne nevieme kde opāť je-"
"-opāť? On sa vrátil?" skočil mu do reči Yaxen a predklonil sa v sede. Myslel že akonáhle sa Leon vráti, Sabonová mu zavolá. Iba ak...
"Áno. Viete, on... Akonáhle som ho uvidel spāť v jeho cele, bežal som za doktorkou. Hneď na to sa stal ten požiar. Povedal som jej o Leonovi, no potom som musel ísť pomôcť s evakuáciou ústavu. Bežala za ním a bola tam dosť dlho, vravela že sa zhovárali. Prvýkrát odkedy je Leon u nás. Nevedel som že je tam, až kým ju záchranári nevytiahli z horiacej budovy medzi poslednými. Bol to nepríjemný pohľad. Dala mi zápisník, je takmer nepoškodený, chránila ho pred ohňom. Nečítal som ho, lebo povedala... zdôraznila, že je pre vás."
Yaxen ďalej nečakal. Vstal a hoci bol len v pyžame a župane vyšiel na ulicu a sadol si do auta. Nebýval chvalabohu veľmi ďaleko, no ani najbližšie.
Ben si nechal ošetriť najhoršie zranenia a potom odmietol ďalšiu pomoc. Svojou vysokou ramenatou postavou vzbudzoval rešpekt, preto lekári nenamietali a pustili ho. Vykročil smerom k ceste, kde o chvíľu zastavilo auto a z neho sa hrnul von doktor Yaxen. Potriasol černochovi rukou a nervózne si zahrabol šedivejúce vlasy z čela. Obzeral sa po lekároch zachraňujúcich iných lekárov, ale aj pacientov ústavu. Tí s pacientmi mali ako doprovod policajta. Ben sa zahľadel na jeho pyžamo a župan.
"Ako je na tom Sabonová?" vyšlo po nekonečnom tichu z Yaxena.
"Neviem. Vzali ju do nemocnice spolu s ďalšími dvoma vážne zranenými a nič viac nevraveli. Ona mi len stihla dať toto, a aj to z posledných síl," Ben mu podal zápisník, ktorý bol naozaj v nepoškodenom stave. Spoznal ho. Bol to zápisník Sabonovej, ktorý si zaviedla kvôli Leonovi. No mala ho prázdny, lebo Leon s ňou neprehodil ani slovo. No keď zápisník otvoril, poskočilo mu prekvapením srdce. Bol husto zapísaný. Nechápal čo sa stalo. Toľko nemal zapísané o Leonovi ani on a to s ním Leon komunikoval celkom otvorene. No to bolo dávno, keď bol Leon ešte menší.
"Potrebujem na to pokoj a teplejšie miesto. Máte chuť na kávu, Ben?"
"Myslel som..." černoch sa obzrel na pobehujúcich ľudí pred už uhaseným ústavom. Keď sa obzrel spāť Yaxen už sedel v aute. Chcel pomôcť tu, no zároveň ho zaujímalo čo sa stalo. Dočerta s vami, zaklial v duchu a prisadol si k Yaxenovi do auta. Ten mu mlčky podal zápisník ktorý bol už otvorený na tretej strane, Yaxen takmer doslova prehltol čo v ňom bolo napísané za pár minút.

"...Som z inej planéty. (začal tak už tretí krát, predtým ma uisťoval aby som mu neskákala do reči, aj keď mu nebudem veriť) a preto nie som úplne ako vy. Doktor Yaxen ma sem strčil, lebo som mu toto opakoval dookola, aj v hypnóze. Preto som s vami nechcel hovoriť, iba by ste robili čo on. Snažili by ste sa ma presvedčiť o opaku za cieľom ma vyliečiť. (dlho mlčal a pozeral na plamene ktoré sa blížili k cele, tak som ho posúrila) Áno, pardon. Neušiel som, vtedy včera, len som sa bol prejsť. Dlho som to neurobil. Naposledy ako dieťa, keď si to nik nevšimol. Vysvetlím vám to čo najlepšie. Tam odkiaľ som vieme bežne zmiznúť z jedného miesta a objaviť sa na druhom. Vy tomu hovoríte teleport, tuším. (spýtala som sa ho prečo je tu, aby som urýchlila jeho rozprávanie, plamene som už cítila takmer na chrbte) Kvôli mojej mame. Na našej planéte nemohli mať všetky ženy deti. Len tie ktoré na to boli predurčené. No moja mama nebola a mala mňa. Za trest ju odsúdili na smrť a mňa na pozemský život a úprimné slová. Nemal som na výber. Nemám na výber. Hovorím pravdu vždy. No aby som netrpel navždy, môžem sa na planétu vrátiť keď dovŕšim dvadsiaty rok. Preto som sa bol prejsť. Musel som nájsť miesto kde sa ukryjem kým po mňa neprídu. Až teraz ujdem. Prosím nebráňte mi. (prišila záchranka. Leon sa utiahol do kúta, nevideli ho. Naznačoval mi aby som bola ticho. Tak som mlčala a nechala ho v plameňoch. Neviem či ušiel. Yaxen prosím nájdite ho a uistite sa že je v poriadku. Ukážte mu tento zápisník na znak že mu veríte, pochopí to)," Yaxen prečítal Benovi tú najhlavnejšiu časť a zdvihol oči od hrnčeka s kávou. Ben mlčky sedel a sčasti sa mračil.
"Znie to neuveriteľne, ale to, že si to Sabonová zapísala znamená že mu verila. Aspoň sčasti určite. A neberte to nijako zle, Ben, ale musíme toho chlapca nájsť."
"Ale ako, doktor? Veď je tam len napísané, že hľadal miesto na ukrytie. A ani nevieme či ušiel z plameňov," zaprotestoval Ben, v hlave mu zúrila vojna medzi logikou a fantáziou.
Yaxen mlčky pokrútil hlavou a povzdychol si. Bude to zložité. No potom ho čosi napadlo. Prudko vstal a olial sa kávou. Nevšímal si popálenú ruku a rozbehol sa k autu. Ben nechal peniaze za kávy na stole a šiel za ním.
"Leon často hovoril o mieste, kde sa chodí schovať. No bral som to ako miesto v jeho mysli, predstave. Opisoval ho ako les so starým ihriskom. Raz som sa ho spýtal kde ten les je. 'Na kopci za mestom,' povedal. Každý dospelák, ktorý žil ako dieťa v meste to ihrisko poznal," viac nepovedal a sadal do auta. Ben takmer nestihol nastúpiť a ledva vedel zavrieť dvere, lebo auto sa hnalo vpred ako o preteky.
"Pamātám si to ihrisko, vždy som tam ako dieťa chodil. Bolo to prvé ihrisko v meste," súhlasne prikyvoval Ben. Yaxen hypnotizoval cestu pred nimi, ktorá stúpala k lesu nad mestom. Netrvalo dlho než tam došli. Doktor už-už chcel vybehnúť z auta, no Ben ho zastavil.
"Čo ak...ak nás tí mimozemšťania vezmú tiež ?" spýtal sa s obavami. Znel pre seba ako cvok.
Na Yaxenových perách sa zajvil úškrn a vystúpil. Ben si to vyložil dvojako. Buď je Yaxen starý blázon, alebo sa vrátil do detských čias. Hľadiac na jeho pyžamo oliate kávou si fakt nebol istý.
Vykročili do lesa o niečo hustejšieho než z čias kedy si to pamātali. Ocitli sa na ihrisku, no ihriskom sa to nazvať nedalo. Všetky drevené preliezky boli zhnité a popadané. Všetky až na domček na strome, ten vyzeral byť ako obnovený. A z vchodového otvoru trčali dve nohy kolísajúce sa vo vetre. Yaxen nečakal a pribehol tam. Z hora sa naňho zadívala ryšavá strapatá Leonova hlava. Usmial sa.
"Doktor Yaxen, vy ste si vypočul doktorku Sabonovú," znelo to akoby mu to oznámil. Yaxen len prikývol hľadiac naňho.
"Leon, kedy prídu, tí.. vieš" ozval sa Ben a pozeral po oblohe, ktorá presvitala pomedzi riedke koruny stromov. Ihriskom sa rozľahol Leonov smiech.
"Znieš ako vydesený pes. Neviem. No čoskoro. Ak si dobre pamātám podľa slov mamy, mám čakať na zatmenie mesiaca," odvetil Leon a zišiel k nim dole.
"To je dnes večer," usmial sa Yaxen, ktorý si každý večer pozeral online noviny a okrem iného tam písali aj novinky o nočnej oblohe. Leonovou tvárou prebehlo nadšenie, vzrušenie a potom smútok. Yaxen aj Ben naňho pozreli s otázkou v očiach, no možno si poslednú emóciu len zle vyložili.
"Neviem či chcem odísť. Síce nebudem musieť potom hovoriť stále pravdu, ktorú občas hovoriť nechcem, ale bude mi to tu chýbať. A teraz, keď mi veríte, aspoň vy, tak sa cítim lepšie. No..."
Hlas Leona prerušil duniaci zvuk, ktorý cítili aj v kostiach. Celý kopec vibroval. Leon čosi hovoril, no bolo len vidno ako artikuluje. Strhol Bena aj Yaxena k stromu. Všetci hľadeli hore, na oblohu, ktorá bola celá čierna, bez jedinej hviezdy. Nie je to zatmenie mesiaca ako také, ale loď visiaca vo vzduchu, zakrývajúca nočnú oblohu, napadlo Leona a usmial sa nad tým. Na ihrisku sa objavila vysoká tmavá postava, odetá v modrom plášti. Dlhé, strieborné vlasy priliehali k hladkému plášťu.
"Leon, pristúp, dieťa," slová zneli tak dunivo, že chvíľu trvalo než im Leon porozumel. Nepamātal si presne ako vyzerali muži na jeho planéte, lebo posledne videl len jeho mamu a tá bola jemnejšia a nežnejšia. Preto mu telom prešiel strach, no pomaly pristúpil. Postava k nemu natiahla ruku.
"Počkať," spískol Leon placho a obzrel sa, "chcel som povedať... nemohol by som ostať tu? Zvykol som si na tento život a mám po boku ľudí, ktorí mi veria."
"Toto je zvláštna voľba, no budiš. Si vo veku kedy smieš rozhodovať za seba sám. No toto je posledná šanca, kedy nás uvidíš. Môžme pre teba ešte niečo urobiť?"
"Nechcem hovoriť pravdu zakaždým," rýchlo povedal Leon čím rozosmial vysokého muža. Muž už nič viac nepovedal. Len mu položil dlhoprstú ruku na rameno a otočil sa. Nevidel kedy zmizol, lebo bol zahalený tmou. Otočil sa k stromu, kde vyhúkane stáli Ben a Yaxen. Kopcom prebehla ďalšia vibrácia a potom dunenie ako hromy počas búrky. Ihrisko osvetlil mesiac a hviezdy z nočnej oblohy. Leon bol sám a tentoraz už nebolo cesty spāť. Ale nebol úplne sám. Usmial sa a rozbehol sa k dvom mužom, ktorý jeho rozhodnutie upevnili. Objal ich. To bolo prvýkrát čo objal ľudskú bytosť. Naposledy objímal mamu, umierajúcu mu v náručí. Na tom istom mieste. Leonovým telom otriasali vlny vzlykov. Muži ho upokojujúco potľapkali po chrbte.
"Máš čo rozprávať, Leon," povedal Yaxen a Ben súhlasne prikývol.
"Budeme počúvať pozorne a nemaj strach, uveríme," dodal Ben.

Tri osoby kráčali smerom k autu a autom mierili rovno do nemocnice. Tam navštívili doktorku Sabonovú, ktorá už bola pri vedomí. Leon začal rozprávať svoj príbeh, ktorý najprv počúvali len Ben, Yaxen a Sabonová. No neskôr sa pridali ostatní pacienti na izbe. Nie všetci mu verili, no mal istotu že doktor, doktorka a Ben mu veria. Už nebol sám a nepochopený.

Je to neobrúsený diamant a asi spácham samovraždu ak nám to dá učiteľka písať v škole a dá nám limit slov. :D


Hm a čo inak vravím na život mimo Zeme? (Referencie na DW už v druhej téme týždňa :D :D) hovorím JASNEEEEEEE, keby že mám možnosť, balím kufre a idem. ALE... ALE, Zem je krásna a podľa mňa stále nepreskúmaná, takže by som ju nedokázala opustiť naveky. Jedným z mojich snov (ten reálnejší) je ísť na cestu okolo sveta na niekoľko rokov. Asi to bude nespokojnosťou s tým kde bývam, ale neviem si predstaviť že sa usadím, budem mať rodinu a tak.. Nie hneď. Možno raz, jasné, ale nie hneď. Najprv sa prevŕtam svetom a nájdem si poriadneho chlapa :D Hmm ale vždy keď vzhliadnem k nebesiam (dobre, to znie ako z nejakej básne :D :D...) proste, Vesmíru neviem odolať. Vždy ma lákal, bude lákať a bude lákať istotne každého.... Zas kecám blbosti, už som ticho.

Kaja sa s vami lúči, jedzte veľa banánov a objímajte stromy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sasha Sasha | Web | 31. března 2014 v 21:15 | Reagovat

páči sa mi to :)
PS:a okrem toho sa mi páči tvoje url a design. fandom girl ^^

2 Eye in tea with fish'n'chips Eye in tea with fish'n'chips | Web | 1. dubna 2014 v 7:26 | Reagovat

[1]: ďakujem :3
PS.: diki a diki. ^^ *zvedavo letí na tvoj blog* :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama